Veľké Zálužie - Zjednodušená verzia stránok
Nastavenie veľkosti písma
+

História

Na území obce sa v súčasnosti nachádza viacero historických pamiatok ako napríklad mariánsky stĺp z roku 1753 -  Socha Panny Márie Immaculaty na stĺpe vo Veľkom Záluží.immaculata

https://www.daibau.sk/clanok/846/socha_panny_marie_immaculaty_na_stlpe_vo_velkom_zaluzi

 

 

Územie Obce Veľké Zálužie bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej asi 5000 rokov p. n. l.. Táto skutočnosť bola ovplyvnená hlavne výhodnou polohou a blízkosťou vodných tokov, tak rieky Nitry ako aj Váhu.

Obec Veľké Zálužie leží v Nitrianskej pahorkatine, ktorá je súčasťou väčšieho celku, Podunajskej pahorkatiny. Vývoj obce bol ovplyvnený nie len dobrými prírodnými podmienkami pre pestovanie poľnohospodárskych plodín a viniča hroznorodého, ale aj jej polohou voči mestu Nitra a do konca 19. storočia sa vyvíjala ako mestečko s mýtnou stanicou.

Súčasťou pôvodného chotára obce, v tej dobe ešte známej pod názvom Ujlak, bola aj osada Zagárd, ktorá definitívne zanikla v roku 1967 a pravdepodobne aj Lehota pri Nitre založená v 14. storočí. Súčasná rozloha chotára predstavuje 3.210 ha.

Historický názov Ujlak vznikol v 13. storočí z maďarských slov új‑nový a lak‑sídlo, čo vyjadrovalo, že obec bola znovu založená po spustošení tatárskymi nájazdníkmi v prvej polovici rovnakého storočia. V 17. storočí sa k názvu Ujlak začalo neoficiálne pridávať ešte Abovský Ujlak, aby sa obec odlíšila od ostatných Ujlakov v Uhorsku.  Veľkomožný rod Abovských bol zemepánom obce v 13. storočí. Od konca 19. storočia sa obec nazývala Nitriansky Ujlak. Názov Veľké Zálužie vznikol poslovenčením v roku 1948, nemá historický základ a medzi obyvateľmi sa nikdy nepoužíval. V súčasnosti patrí do katastra obce aj osada Titváň.

Veľké Zálužie je vzdialené iba 10,5 km od krajského mesta Nitry a 16,5 km od Serede. katastrom obce prechádza aj diaľničná tepna, ktorá poskytuje pohodlné a rýchle spojenie takmer s celým Slovenskom.

Populácia obce predstavuje 4.218 (2012) obyvateľov s pestrím národnostným zastúpením. Na území obce žijú okrem Slovákov aj Česi, Bulhari, Poliaci, Rumuni, ale aj iní.

Prvá písomná mienka o pôvodnom stredovekom kostole na území obce je súpis pápežských desiatkov v rokoch 1333 až 1337. Tento kostol bol zasvätený Všetkým svätým, no o jeho polohe a dobe vybudovania nemáme žiadne informácie. V roku 1713 v tomto, v tej dobe už schátralom stave, kostole zvonili dva zvony. Jeden z nich bol v roku 1767 prenesený do nového ujlackého kostola, odkiaľ bol však počas prvej svetovej vojny zabavený pre potreby armády. Stavbu nového kostola financoval Mikuláš Forgáč, ktorý v roku 1767 poskytol farnosti 1500 zlatých. tieto peniaze boli určené na kompletnú prestavbu a rozšírenie pôvodného kostola, preto existuje možnosť, že súčasný kostol stojí na pôvodných základoch stredovekého kostola. Kostol postihol v roku 1790, 13. júna požiar, ktorý zničil vežu kostola a pôvodnú šindľovú strechu, preto veže, ktorú môžeme obdivovať v súčasnosti pochádza až z roku 1860. Dôležitou súčasťou nového kostola bola krypta ujlackej vetvy Forgáčovcov. Nie je iste, či je totožná s pôvodnou, doloženou v rokoch 1723 a 1763, čo by dokazovalo, že nový kostol naozaj stojí na stredovekých základoch pôvodného kostola.

Kaštieľ, ktorý sa pôvodne nachádzal mimo intravilánu obce, na konci Rínku bol pravdepodobne postavený najneskôr v roku 1756 Jozefom Forgáčom, ktorý bol prvým z rodu Forgáčovcov, ktorý v mestečku žil aj zomrel a je pochovaný v krypte ujlackého kostola. Ďalšie stavebné úpravy predpokladáme počas života Mikuláša Forgáča koncom 18. storočia. Túto prestavbu vyžadovalo jeho postavenie medzi uhorskou osvietenskou aristokraciou a skutočnosťou, že Mikuláš Forgáč, ktorý tu trvale sídlil bol hlavným nitrianskym županom a kráľovským radcom. Pravdepodobne posledná prestavba, ktorá dala kaštieľu jeho súčasnú tvár prebehla na začiatku 19. storočia pod záštitou Alojza Forgáča, ktorý zdedil kaštieľ po Mikulášovi Forgáčovi. Súčasťou kaštieľa bol kedysi aj skleník, v ktorom sa pestovalo prevažne exotické ovocie a kaplnka. Knižnica kaštieľa bol po prvý krát spomenutá v roku 1837 v opise uhorského geografa Alexeja Fényesa. Táto však bola v roku 1945 spolu s rodovým archívom Forgáčovcov a Esterházyovcov zaistená a dodnes sa nachádza v Slovenskom národnom archíve v Martine. Podstatou časťou areálu kaštieľa je priľahlý park s dnešnou rozlohou 9 ha. Prvý panský záhradník sa v mestečku objavil v roku 1764 a ešte v roku 1968 sa v parku nachádzalo 41 cudzokrajných drevín. Ako súčasť kultúrneho dedičstva bol kaštieľ vyhlásený za kultúrnu a prírodnú pamiatku. V súčasnosti je pre potreby pacientov využívaný psychiatrickou liečebňou.

Na území obce sa v súčasnosti nachádza viacero historických pamiatok ako napríklad Mariánsky stĺp z roku 1753, ale aj niektoré, ktoré boli v priebehu dejín zničené.